V americkom manažmente je veľmi rozšírený empirický prístup, založený na analýze, zhodnotení a zovšeobecnení kladných i záporných skúseností manažérskej praxe. Najvýznamnejším empirikom po 2. svetovej vojne je Peter Drucker, ktorý viac ako 40 rokov výrazne ovplyvňuje manažérske myslenie. Je pre neho charakteristický široký záber skúmania a rozpracovania praktických otázok manažmentu. Po prvýkrát formuloval svoju koncepciu manažmentu ako umenia a ako súboru poznatkov na riadenie podnikovej činnosti. Podľa neho všetci manažéri musia vykonávať 5 základných činností:
- stanovenie cieľov
- organizovanie práce
- motivovanie ľudí
- meranie a hodnotenie výsledkov práce
- zabezpečenie kvalifikačného rastu pracovníkov
V nadväznosti na to má významné miesto v teórii a praxi manažmentu Druckerom rozpracovaná koncepcia „riadenia podľa cieľov “. Drucker zdôrazňuje význam tímovej práce pre riadenie, nevyhnutnosť väzieb stratégie a organizačných štruktúr, riešenie vzťahu centralizácie a decentralizácie, účelnej diverzifikácie a inovácie. Okrem toho hovorí, že „organizácia je prostriedkom na dosiahnutie cieľa, a nie cieľom samotným“. Vychádza z tézy, že „štruktúru podmieňuje stratégia“, a nie naopak. Upozorňoval na nevyhnutnosť zmeny manažérskeho myslenia a konania v búrlivom období vedecko-technického pokroku.
Umenie empirizmu
Umenie riadiť v podmienkach stálych zmien, riadiť inovatívne a s rýchlou realizáciou inovačných stratégií považoval za jeden z rozhodujúcich manažérskych kľúčov k úspechu. Jedinečné udalosti nemožno plánovať, môžu sa však predvídať, či skôr možno sa na ne pripraviť a využiť ich. Možno mať stratégie pre zajtrajšok, ktoré budú anticipovať oblasti, kde sa pravdepodobne vyskytnú väščie zmeny. K ďaľším predstaviteľom empirizmu v tomto období patria: Alfred Chaldner, Paul R. Lawrence.
