Pred vstupom do Európskej únie
Cukrovarníctvo na Slovensku po roku 1989 prekonalo veľké zmeny. Stratilo tradičné odbytové teritóriá a vyváža len sporadicky. Hlavným trhom je Slovensko, ktoré ročne spotrebuje približne 200 tisíc ton cukru a exportujú sa len prebytky. Pokles odbytu slovenských cukrovarov je spôsobený zníženou kúpyschopnosťou obyvateľstva a celosvetovou nadvýrobou cukru, ktorý sa na Slovensko dováža za mimoriadne nízke ceny. To malo za následok zatvorenie dvoch cukrovarov v Nitre a Pohronskom Ruskove. Kým pred niekoľkými rokmi bola svetová cena cukru 320 USD za tonu, tak v súčasnosti sa ceny cukru na svetových trhoch pohybujú okolo 160 USD za tonu. Slovenský trh nie je chránený pred dovozom príliš lacného cukru z Poľska (3,17 Sk/kg), ale ani pred importom z iných krajín. Aj napriek tejto z hľadiska výrobcov nepriaznivej situácii sa stále produkujú prebytky.
Cukrovarníci nepredpokladajú, že sa spotreba cukru na Slovensku v budúcnosti výrazne zmení. Odporúčaná výživová dávka cukru a cukrárskych výrobkov platná na Slovensku od 1.1. 2000 je 30,9 kg na obyvateľa. Predtým bola odporúčaná dávka 26,0 kg na obyvateľa. Táto spotreba nezahŕňa množstvo cukru použité na výrobu alkoholických nápojov. Spotreba medu je za posledné dva roky sledovaného obdobia 0,4 kg na obyvateľa.
Na slovenský trh sa dostávajú zo zahraničia veľké množstvá cukru za nízke ceny. To stavia zákazníkov do veľmi silnej pozície. Môžu si klásť rôzne požiadavky. Stanovujú si platobné podmienky a termíny dodávok podľa svojich okamžitých potrieb. Ich vyjednávacia sila je podmienená tým, že väčšina odberateľov sú veľké potravinárske podniky, ktoré nakupujú veľké objemy cukru a nemajú žiadne náklady na prestup k inému dodávateľovi, pretože cukor je výrobok komoditného druhu. Na rozdiel od zákazníkov dodávatelia nemajú veľkú vyjednávaciu silu, pretože obsluhujú cukrovarníctvo vo veľkom počte. Sú to zväčša zahraničné podniky, ktoré ponúkajú osivo, hnojivá a chemikálie, sejaciu a zberovú techniku, stroje a náhradné súčiastky do cukrovarov. Všeky druhy osiva, ktoré v súčasnosti pestovatelia používajú, sú zo zahraničia. Dodávateľské podniky sú ochotné poskytnúť obchodný úver, ale ich dôveru požívajú len cukrovary. Pestovatelia úver nedostanú, musia platiť okamžite. Cukrovary si svoje záväzky splatia až po skončení kampane, a preto nakupujú osivo pre svojich všetkých zmluvných pestovateľov.
V súčasnom období sa dopyt viac-menej stabilizuje. Na jeho uspokojenie v rozmere celého Slovenska by stačila prevádzka dvoch cukrovarov s dennou kapacitou 7000 ton spracovanej repy, prípadne ešte jedného s menšou výrobnou kapacitou. Tento objektívny faktor bude ustavične vytvárať tlak na cukrovarnícke podniky. Situáciu v odvetví negatívne ovplyvňuje nevhodná vládna politika a nedostatočné regulačné opatrenia, ktoré umožňujú dovoz cukru za veľmi nízke ceny. Slovenské cukrovary, hoci majú najnižšie náklady na výrobu cukru v Európe, nie sú schopné konkurovať lacnému dotovanému cukru z dovozu. Ďalšie zatváranie cukrovarov neznamená len stratu pracovných miest v priemysle, ale ohrozuje aj pestovateľov cukrovej repy. Záväzky vyplývajúce z dohôd s WTO nedovoľujú zvyšovať colnú ochranu výrobcov cukru, dokonca nútia znižovať clo. Riešením je úprava príslušnej legislatívy v zhode s EÚ.
Pestovanie cukrovej repy na Slovensku dosahuje veľmi dobrú úroveň. Nové poznatky sú zdrojom výrazného pokroku. Zásadne sa zmenil celý systém pestovateľskej činnosti. Začalo sa dbať na vhodný výber osevných plôch, používajú sa odolné odrody, rastliny sa priebežne kontrolujú, vykonáva sa rozbor pôdy, aby sa zistilo, aké látky treba do pôdy pridať, úroda sa zberá s menšími stratami, agronómovia pôsobiaci v cukrovaroch poskytujú poradenské služby pestovateľom. Cukrovary zmluvne zaväzujú pestovateľov k dodávkam cukrovej repy. Pestovatelia si sami nedokážu zabezpečiť potrebné finančné prostriedky, preto je tento vzťah výhodný pre obe zmluvné strany. Cukrovary poskytujú pestovateľom okrem osiva aj chemikálie na ochranu rastlín, sejacie a vyorávacie stroje a know-how.
Aj v prípade špičkových spracovateľských technológií je konečný výsledok podmienený predovšetkým kvalitou osiva, cukornatosťou buliev a výškou hektárovej úrody. Účinnosť pestovania sa stále zvyšuje. V roku 1996 bolo 42 000 hektárov osevnej plochy na Slovensku schopné vyprodukovať viac cukrovej repy ako 52 000 hektárov v roku 1986. Hektárové výnosy sa ročne zvyšovali o 2,6 %, čo je napríklad väčší prírastok, ako sa dosahuje vo Francúzsku. Výťažnosť cukru sa zvýšila o 40 %, ak sa porovná priemer obdobia 1985 – 1990 (3,2 t/ha) a 1994 – 1998 (4,5 t/ha). Prírastok za obdobie 1992 – 1998 je 20 %, čo je takmer 4 % ročne. Tento pokrok je pozoruhodný, ale ešte stále zaostáva za výsledkami pestovateľov v EÚ.
Technologický postup výroby
Technologický postup výroby cukru z cukrovej repy je ustálený a nemožno očakávať zásadné zmeny. Významnejšie zdokonalenia sa týkajú konštrukčných materiálov používaných na výrobu cukrovarníckych strojov. Do popredia sa dostávajú nehrdzavejúce materiály, znižuje sa energetická náročnosť prevádzky, zvyšuje sa výkon strojov, automatizuje sa ich činnosť a rastie kapacita cukrovarov. Nové materiály znižujú náklady na opravy, ale súčasne rastú odpisy, pretože nové stroje a zariadenia sú drahé. Ak chce cukrovar zvýšiť výrobnú kapacitu, musí mohutne investovať, čo síce znižuje variabilné náklady, ale fixné náklady rastú skokom. Technická úroveň cukrovarov na Slovensku zaostáva za zahraničnými konkurentmi. Vybudovanie nového cukrovaru vyžaduje minimálne 1 miliardu Sk investícií na každých 1000 ton dennej spracovateľskej kapacity.
V roku 1989 bolo na Slovensku pätnásť cukrovarov, roku 1997 začalo kampaň osem a v roku 1999 len sedem cukrovarov. Spracovateľská kapacita cukrovarov v roku 1999 bola 19 750 ton cukrovej repy za deň. Najmenšia denná kapacita jedného cukrovaru bola 1 950 ton a najväčšia 5 400 ton. Priemerná kapacita bola 3 620 ton za deň. Tento objem nezodpovedá modernému európskemu trendu a nárokom na rentabilitu výroby, ktorý sa pohybuje v rozpätí 7 000 až 12 000 ton za deň. Do čias, kým sa nezačalo s pestovateľskými pokusmi cukrovej repy a rozvojom chemických technológií, bol jediným substitútom cukru med. Neskôr sa účinnou náhradou cukru stali umelé sladidlá a izoglukóza. Umelá sladidlá, hoci ich kilogramová cena je oveľa vyššia, majú výrazne vyššiu sladivosť, menej kalórií a sú vhodné pre diabetikov. Nevýhodou je, že sa nemôžu konzumovať vo väčších množstvách, pretože spôsobujú tráviace poruchy a sporná je aj ich celková zdravotná neškodnosť.
Vážnym problémom, a to nielen pre slovenských cukrovarníkov, sa stáva izoglukóza, čo je tekutý cukor vyrábaný z kukurice. Kukurica je skladovateľná po celý rok, spracúva sa pribežne podľa potreby, podniky nemusia viazať značné finančné prostredky v uskladnenom cukre. Vyrábajú len toľko, koľko predajú v príslušnom období. Výrobné náklady izoglukózy sú oveľa nižšie ako repného cukru, od čoho sa odvíja aj jej nižšia cena. Na Slovensku izoglukózu vyrába podnik Amylum v Bolerázi. V roku 1999 vyrobil približne 20 tisíc ton, v roku 2000 sa výroba zvýšila na 37 tisíc ton. V zahraničí sa bránia výrobe izoglukózy stanovením kvót na predaj na domácom trhu. Prekročenie kvót je prísne sankcionované. Na Slovensku na rozdiel od EÚ nie sú výroba a dovoz umelých sladidiel a izoglukózy regulované, v dôsledku čoho môžu cukrovary stratiť až polovicu svojho trhu.
Obchodovanie s cukrom na Slovensku upravuje trhový poriadok pre cukor. Situáciu v odvetví dokresľuje predaj prebytkov cukru vládou SR na začiatku roka 2000 v objeme 14 tisíc ton za 12,50 Sk/kg, hoci tou istou vládou je garantovaná realizačná cena 15 Sk/kg. Reakcia cukrovarníkov nedala na seba dlho čakať. Predstavitelia Slovenského cukrovarníckeho spolku (SCS) v apríli 2000 žiadali ministra pôdohospodárstva SR o pozastavenie účinnosti platného trhového poriadku pre cukor a cukrovú repu a jeho novelizáciu. Podľa ich názoru platná podoba trhového poriadku môže viesť k skončeniu pestovania cukrovej repy a k premene cukrovarov na baliarne importovaného cukru. Stanovenie pevnej minimálnej ceny nie je podľa SCS funkčné, pokiaľ nebudú vytvorené náležité bariéry proti nadmerným dovozom zo zahraničia. Keďže Slovensko nemá účinné opatrenia na ochranu a reguláciu trhu s cukrom, dosahuje cukrovarnícke odvetvie stratu. V tomto období budúcnosť slovenského cukrovarníctva závisela od prijatia vlastného účinnejšieho režimu s cukrom, rezignácie na akúkoľvek ochranu tohto trhu alebo akceptáciu cukrového režimu Európskej únie po vstupe do nej. Predpokladalo sa, že budúci obraz odvetvia ovplyvnia dva determinanty, a to prijatie alebo neprijatie Slovenska do Európskej únie a s tým spojený cukrový režim a počet cukrovarov.
